derechura

Bývali v jednej bytovke. Juraj na prízemí a Fero na siedmom. Poznali sa len z videnia. Keď sa stretli tak, sa pozdravili. Niekedy prehodili pár bežných slov. Obaja chodili do požičovne filmov neďaleko ich bytovky. Obom napadlo, že by si mohli vypožičané filmy na víkendy vymieňať. Za rovnaké peniaze uvidia viac filmov.

Aj v ten piatok sa obaja po práci zastavili v požičovni. Juraj bol radovým pracovníkom vo fabrike na výrobu áut. Nič zaujímavé, samý stereotyp. Fero naopak svoju kreativitu uplatňoval v zaujímavejšom povolaní. Pracoval u kriminálky ako technik. Jednoducho, keď bolo treba preskúmať všetky tie predmety z miesta činu od toho mali Fera.

Slečna v požičovni filmov si akosi dávala načas. Obaja stáli predo dverami ešte neotvorenej požičovne. Tentoraz sa bavili o filmoch. Každý si obhajoval ten svoj, podľa neho najlepší. Slečna stále nechodila. Už sa aj dohodli o výmene filmov na víkend.

Začali nezvyčajný rozhovor o duši a jej putovaní po nejakých „svetoch“. Juraj sa nazdával, že ak zomrieme, duša opustí telo a viac nemá možnosti s týmto svetom akéhokoľvek kontaktu. Mal zaujímavú teóriu, podľa nejakého Hudínyho – bývalého indického mága. Tento hypnotizoval takzvané médium, a tak sa spájal s dušami v iných svetoch. Niežeby tomu Juraj veril, ale páčili sa mu viaceré myšlienky tejto bláznivej teórie. Raj mal byť jedným z oných svetov. Sila myšlienky stačila na zhmotnenie si akejkoľvek veci. Juraj rád spomínal príhodu o tom, ako Hudíny cez dve média – jedno na tomto svete – druhé v raji – „rozprával“ so svojim starým už nebohým priateľom. Cez podivnú komunikáciu sa mal Hudíny dozvedieť o živote v raji. Jeho priateľ mu popisoval, ako si silou myšlienky vytvoril svoj domov – zo všetkým, čo k tomu patrilo dom, dvor a záhradu. Ale nepociťoval z tohto očakávané uspokojenie. Žiaden dobrý pocit sa nedostavil. Sadol si na priedomie repliky svojho domu, zhmotnil si svoju cigaretu, zapálil si, no ani tentoraz sa nič nedostavilo. Žiadna slasť z fajčenia.

Fero sa tomu len smial. Na dôvažok si zapálil cigaretu, snáď aby sa uistil, že bude mať z nej vytúžený pôžitok. Neodpustil si príhodu o tom ako v práci vyvolávali ducha nejakej zavraždenej ženy. Chceli sa uistiť, že ju zavraždil jej vlastný manžel, ale chýbali im dôkazy a tie im mal duch zavraždenej osvetliť. Síce dôkazy sa už nenašli, ale všetkým zúčastneným malo byť duchom oznámené, že v skutku manžel bol tým vrahom.

Juraj neveril na vyvolávanie duchov. Neveril, že by také niečo bolo možné a v zápale debaty pozval Fera do svojho bytu – na vyvolávanie ducha. Fero ani nestihol dofajčiť, keď slečna z videopožičovne sa konečne dostavila. Požičali si filmy najnovšej produkcie a rozišli sa s dohodou, že večer sa bude konať seansa v Jurajovom byte.

Fero prišiel ako sľúbil aj so svojou priateľkou. Tá mala robiť spoločnosť Jurajovej manželke. Najnovší filmový produkt sa rozľahol v byte, ale Fero horel nedočkavosťou ako dokáže Jurajovi existenciu duchov. Tento sa však do ničoho nehrnul, neveril v niečo také ako sú duchovia a očakával len nejaký podvod alebo niečo, čo mu jeho rozum vysvetlí.

Fero položil štyri lyžičky zabalené v obrúskoch na stôl. Mali predstavovať štyri svetové strany. Ukázal Jurajovi symbol duchovho oka – ruky palcami a ukazovákmi k sebe spojené do trojuholníka. I mal si Juraj vybrať ducha, s ktorým chce komunikovať. Niekoho o kom bude vedieť, že by mu nemohol ublížiť. Jednak podujal sa na svojho starého otca. Príliš si ho nepamätal, ale pomohol si jeho fotografiou. Cez „duchove oko“ sa sústredil a žiadal, aby duch starého otca prišiel. No nedarilo sa mu.

„Nejde to, lebo tomu neveríš“, konštatoval Fero.

„Veď ja to tvrdím od začiatku, že to nie je možné“, odpovedal Juraj.

„Skúsim ti pomôcť s tou energiou“, nedal sa Fero, „sústredím sa s tebou“, i zovrel ruky do symbolu duchovho oka a spolu s Jurajom sa sústredili.

Lyžičky naznačovali prítomnosť ducha. Juraj sa bavil i kládol otázky s typom odpovede – áno, nie. Pri každej otázke sa sústreďoval a bavil sa. Chcel vedieť ako je možné, že pri odpovedi „áno“, sú lyžičky zabalené inak ako pri odpovedi „nie“. Čím viac sa sústredil, tým viac zisťoval nepríjemné pocity. Neobyčajný chlad okolo seba a tlak v zátylku hlavy. Začal strácať nad sebou kontrolu. Ako keď pil alkohol, vedel že keď by vypil nasledovný pohárik bolo by zle nedobre. Podobné niečo sa mu teraz dostavovalo. Nechcel už pokračovať s lyžičkami, s vyvolávaním, tá tupá bolesť hlavy začínala byť neznesiteľná. Strácal nad sebou kontrolu a vedel kedy prestať a nielen s alkohol.

„Viem, že sa niečo deje“, jachtal Juraj mrzuto, „ale nechcem v tom už pokračovať.“

„V poriadku“, chápavo vravel Fero, „pošli ho naspäť!“

„No rád by som,“ ďalej jachtal Juraj, „ale on je stále tu“.

Juraj ani nevedel či to bol nejaký duch, či to bol duch jeho starého otca, nevedel viac ako predtým. Vedel len jedno a to, že „v tom“ nemieni pokračovať.

Duch neodišiel ani po Ferovom „pomáhaní“, keď vysielal k duchovi svoju energiu. Duch „tvrdil“, že Jurajovi nechce ublížiť, nechce mu ani pomôcť, ale že nemôže odísť. Zúfalý Juraj prestal s „tou“ vecou. Necítil sa vôbec dobre. Zaspával zle s obavami, že čo to chladivé môže vyviesť v jeho pokojnom živote.

Manželke nehovoril nič. Myslela by si, že je blázon. Dlhé týždne žil s „tým chladivým“ pri sebe. Keď sa pozeral do zrkadla, nevidel svoju vlastnú tvár. Videl obraz cez seba. A stále to „chladivé“. Chcel sa zdôveriť s týmto Ferovi, ale niečo mu v tom bránilo. Snažil sa „toto“ všetko ignorovať. Predsa ho nebudú desiť také malichernosti. Niekoľko týždňov prekonával svoje neobyčajné pocity.

Ako každý piatok aj v ten sa zastavil vo videopožičovni. Zobral niekoľko filmov. V okamihu keď vychádzal z videopožičovne začalo „pršať sklo“. A to doslova. Sklo padalo na neho, pred neho, okolo neho. A on len stál. Meravý. Ani sa pohnúť nemohol. Cítil akoby bol vo svojom tele a zároveň akýsi tekutý, ohybný nie fyzicky prítomný. A sklo rinčalo. Kus skla sa valil pred tvárou. Neuhol. Nemohol. Len zacítil jeho závan na svojej tvári. Tak ako znenazdajky sa rozrinčalo sklo všade dookola, tak aj prestalo padať. Juraj sa dostával „do seba“. Až teraz začal chápať čo sa deje. Až teraz sa mohol pohnúť. I pomaly stúpal z hŕby skla, aby si nedorezal topánky. Stále nemohol uveriť, tomu čo zažil.

Neveriacky hľadel za seba. Na hŕbu skla. Na stavbu, ktorá bola nad videopožičovňou. Bol tam bar. S veľkými presklennými tabuľami. Odtiaľ sa nahýnal majiteľ baru: „Nestalo sa vám nič?“, prekvapivo sa pýtal Juraja.

„Nie, všetko je v poriadku“, počul sa seba odpovedať Juraj a to celkom pokojne. Inokedy by mu nadal, že ako je možné, že nevedia zaistiť také veľké okno. Veď ho to mohlo zabiť.

„Bol prievan a nám to vyrazilo okno“, konštatoval majiteľ baru.

Odchádzajúci Juraj ešte počul vychádzajúcu slečnu z požičovne, ako mu niečo volala a potom sa rozprávala s tým barmanom. Pomaly ale isto kráčal cestou domov. V ruke držal filmy. Akoby mimovoľne odriekal otčenáš. Už bol „sám v sebe“, už necítil oné chladivé. Bol presvedčený, že keď príde domov a pozrie sa do zrkadla uvidí tam vlastnú tvár.