derechura

Veľmi neobvyklý zážitok…

Ležala na kovovej posteli v malej nemocničnej izbe. Vizita odišla. Zajtra ju čaká operácia. Má strach z narkózy. Strach, čo bude alebo nebude po operácii. Je sama v izbe. Snaží sa myslieť na niečo pekné. Nedá sa. Už neplače. Oči sú vyslzené.

Oblečie si župan. Do vrecka si ukryje jednu cigaretu a zapaľovač. Odchádza na terasu. Oprie sa o zábradlie a zapáli cigaretu. Nemyslí, len ťahá a vydychuje cigaretový dym. Je vysoko. Aké jednoduché by bolo skočiť. Počíta. Je to len päť poschodí. Ešte raz si potiahne z cigarety. Nechutí jej. Odhodí veľký nedopalok a sleduje ako padá na zem. Kašle na fajčenie. Táto bola posledná.

Už je ráno. Ani nevie, či vôbec v noci spala. Možno sa jej to na nejaký okamih podarilo. Pamätá si len večerný krik smrteľne chorej ženy. Inak nevie, čo bolo v noci. Len ticho a tma.

Kráča odetá v bielom plášti po dlhej chodbe. Je omámená po injekcii. Je tam zvláštny chlad. Vojde do operačnej sály. Ľahne si na lôžko. Koženým pásom ju pripútajú k lôžku. Zakloní hlavu. Bolestný vpich do žily. Rozsvietia sa svetlá.

Zbadá mamu. Sedí na lavičke pred domom. Otvorí drevenú bránku a uteká za ňou. Je bosá, ale nič ju nepichá.

„Mami!“, zvolá. Čaká objatie. Jej mama len sedí a premýšľa. Uprene hľadí na miesto pred sebou. Má akoby neprítomný pohľad.

Sadne si k nej na lavičku. Zahľadí sa na miesto, kam smeruje pohľad jej mamy. Až teraz ju počuje: „Moja milá dcéra, splnila som sľub, ktorý som ti dala. Poviem ti a ukážem ako je to tu na druhom svete“.

Chce mamu objať, ale nedá sa. Chce sa jej niečo opýtať, ale nedá sa. Všetko len vníma. A počúva svoju mamu.

Mama sedí vzpriamene a je odmeraná. Neusmieva sa. Ani sa nemračí. Ako obraz Mony Lisy. Akoby zahltená pokojom.

Ďalej počúva mamu: „Viem toho málo. A ty máš málo času. Prišla som sem. Ale viem, že som mohla prísť aj inde. Tam inde som nebola a neviem, či to inde je. Najskôr som mala pocit šťastia. Silou myšlienky som si vytvorila náš dom so záhradou. Tu som. Ale nedá sa povedať, že tu bývam. Chcem tu byť, lebo sa bojím ísť ďalej. Jeden muž mi povedal, že sa neviem odpútať od pozemských vecí. Od svojho domu. Strach mi nedovolí ísť ďalej. Mám slobodnú vôľu. Môžem ísť ďalej. Niečo ma ťahá naspäť k tým pozemským veciam. Neviem sa od toho odpútať. A to ma ťaží.“

Mama monotónne rozprávala ďalej a ona ju počúvala: “Toto má byť ten raj, o ktorom sa na zemi vraví. Ty ho vidíš tak, ako ho vidím ja. A každý človek ho vidí po svojom, ako chce on. Záleží na jeho myšlienkach. Myšlienky a vôľa sú tu dôležité. Je to tu akoby na stanici. Dve koľaje. Naraz prídu dva vlaky. Križujú sa. Viem, odkiaľ som prišla. A môžem na ten vlak nastúpiť a vrátiť sa. Ale môžem nastúpiť do toho druhého a pôjdem do iného sveta. Ale môžem ostať aj tu. Všetko je na mne.“

Odvráti zrak od miesta, kam obe pozerali. Je to presne ten ich dom. Veľká záhrada, plná ovocných stromov. Ale nevidí susedov. Už nepočuje mamu. A tá len sedí a uprene hľadí na to miesto. Znovu sa tam pozrie.

A už ju počuje: „Máš málo času a nepočúvaš ma. Tu čas nie je. Čas je tam, kde som bola a je tam, kam by som mala ísť. Ale je možné, že sa vrátim. Chodia sem rôzni ľudia a radia mi. Jeden tak a druhý inak. Aj oni blúdia. Chcem isť naspäť, aby som ponaprávala isté veci. Láka ma, čo je inde. Rozhodujem sa. Už nefajčím. Som si silou myšlienky urobila aj cigarety, ale ten pocit z fajčenia sa nedostavil. Je to smiešne. Viem, že tu nezostanem. Sú ďalšie svety. Na ich konci je ten boh. Duša je naozaj nesmrteľná, ale ak je slabá, musí sa vrátiť a posilniť sa. Asi sa vrátim.“

Zrazu vstala. Tak veľmi chcela mamu objať. Nemohla. Utekala po chodníku k drevenej bránke.

–

Ležala na posteli. Otvorila oči. Sanitár tlačil jej posteľ do výťahu. Stlačil päťku.

Cíti nevoľnosť. Opäť leží v tej izbe. Stále cíti, že je jej zle. Ale už nemá strach.