derechura

Ten deň sme išli „baliť“ chalanov.

No, čo si už také …násťky môžu vymyslieť.

A dôvod sme mali zaujímavý.

Môj chalan ma pozval na oslavu menín.

Mala som pozvať aj kamošku s chalanom.

Ale kamoška už chalana nemala a tak sme jej potrebovali nejakého nájsť.

Problém ako hrom. Úmorne sme hľadali celé poobedie. Vlastne nevinne sme sa chceli nechať zbaliť. Aj sme sa k tomu riadne vystrojili. Krátke sukne, vysoké opätky, vymaľované až za ušami, vlasy natupírované, samý lak. Ale poviem vám, nikto na obzore. Ani takí, čo by sme mohli nimi opovrhovať. Úplne zúfalý deň. Sadli sme si do parku na lavičku.

„Kašlem na to“, hovorí mi unavene kamoška Viera.

Premýšľam, asi nemá zmysel ísť na tie meniny, keď Viera nemá chalana.

„Nepôjdem tam bez teba“, vyhlasujem kamošsky, „pôjdeme do amfiku, na nejaký film“.

„Nie, nie“, kýva hlavou Viera, „pôjdeš tam sama, zabavíte sa dobre, uvidíš“.

Akoby som sa mohla bez nej baviť. „Nie, vážne nepôjdem tam“, pokračujem vo svojej úvahe a už rozmýšľam, že by sme mohli ísť k amfiku a zistiť čo dávajú zajtra.

Hrdo a vôbec nie porazene vstávame, kašleme na celý svet a hlavne na chalanov a ako majsterky sveta, ani neviem v čom, mierime k amfiku.

„Mohli by dávať niečo ako Indiana Jones“, snažím sa privodiť nejaký dobrý film.

Rozoberáme tento film. Úmorná debata. Mňa, keď niečo zaujme ani nevnímam ľudí okolo.

„Si nepočula?“ prerušuje ma Viera v ťažkej debate.

„Čo?“, nechám sa vyrušiť.

„Nejakí chalani na nás pískajú“, šušoce mi.

„Akí, kde?“, otáčam sa. Pravda, keď niekto zapíska, treba sa otočiť a nie nenápadne, ale veľavýznamne. Do zorného uhla sa mi dostávajú traja chalani. Chalani opretí o svoje bicyklové tátoše.

Premeriavam ich, ale Viera ma sťahuje: „Neotáčaj sa, poďme si sadnúť na hento zábradlie“.

Poslúcham ju na slovo. Usadáme na zábradlie pred školou. „Páči sa ti niektorý?“, pýtam sa potichu.

„Áno“, odpovedá tiež potichu.

„Ktorý?“, ale už nedostávam odpoveď, chalani na bicykloch sa nebezpečne blížia k nám. Nahadzujem, čo najmilšiu tváričku. Tuším, že by sme mohli z tých troch nejakého vybrať a ísť zajtra na tú oslavu.

„Ahojte, chalani“, som najviac odvážna a preberám v celej veci iniciatívu. Lebo veď ja potrebujem ísť na oslavu, ja potrebujem, aby mala kamoška chalana.

Dvaja starší si prisadnú k Viere. Ku mne z druhej strany si sadá také ucho. Vystrihaný, celkom fešák, ale aké ucho. Nevadí. Trepem s ním, ani neviem o čom. Duchom som už na oslave, dnešný deň nebol zbytočný, splnil svoj účel. Sledujem ako Viera rozpráva s tými dvomi. Ten jeden by celkom ušiel. Ten sa jej asi aj páči. Radujem sa.

Ani nesledujem debatu. Ucho sa stále niečo vypytuje. Je taký milý, zlatučký, ale je to ucho.

Chalanisko odchádza a Viera s tým, čo sa mi pozdáva tiež. „Večer sa u teba zastavím a dohodneme sa na zajtra“, lúči sa so mnou Viera. „Ahoj“. „Ahoj“.

„No ja už pôjdem domov“, hovorím uchovi.

„Môžem ťa odprevadiť?“, vyvalí sa z ucha.

„No poď“, odpovedám. Aspoň nepôjdem sama. Spokojne sa poberám. Ucho tlačí bicykel a stále má, čo rozprávať a čo pýtať sa. Mám skvelú náladu. Debatujem s ním v jeho duchu.

„Tu bývam, tak ahoj“, oznamujem uchovi. Zastali sme v podbrání nášho domu.

„A bozk mi nedáš?“, prekvapuje ma ucho.

„Dám, keď chceš“, odpovedám. Ucho si opiera bicykel o našu bránu. A ja ho bozkávam na líce. Tak toto už neviem, prečo robím.

Ucho ma chytí za ruku a pýta sa: „Taký?“

„A aký by si chcel?“, pýtam sa ho naspäť.

„Takýto“, začujem od ucha, ktorý ma rýchlo objíma a bozkáva. Ale ako. Ohromne dobre na také ucho. Rýchlo to ukončím. Zahľadím sa mu do tváre. Toto ucho ma chce zbaliť? Je roztomilý, ale ja mám chalana. Zajtra má oslavu.

„Ahoj“, stroho ho zdravím.

„Môžem zajtra pre teba prísť?“, stihne sa ucho ešte opýtať.

„Zajtra?, premýšľam, čo mu povedať. Zajtra bude tá oslava.

„Áno, zajtra“, tlačí na mňa ucho.

„Dobre o tretej poobede“, to už budem doma zo školy. Chvíľu sa s ním pobavím a večer pôjdem na tú oslavu.

Sadla som si doma v izbe. Dojatá z dlhého bozku na dobrú noc. Prišla Viera. S chalanom to vyzeralo fajn, ale to ucho, čo bolo pri mne sa jej viac páčil. Aj mne sa začal páčiť. Povedala som jej o dlhom bozku. O tom, že ešte príde. Tešila sa so mnou. Na oslavu som už neišla.

Prišiel na druhý deň, ako sľúbil. Zazvonil, keď práve Jožo spieval „zaľúbil sa chlapec“. Bola som do ucha zamilovaná.