derechura

Mala dvadsaťpäť a vážnu známosť. Rozhorieval v nej plamienok lásky a chcela sa mu páčiť. Bola sobota a o piatej popoludní sa s ním mala stretnúť.

V ten deň urobila minimálne tých povestných desať maličkostí, aby bola krajšia. Dlhé vlasy nielen umyla, ale aj balzamom ošetrila a dala ich na natáčky. Odstránila zbytočné chĺpky. Dopriala si peeling nielen na tvár, ale aj celé telo. Tiež slastný medový kúpeľ s mliekom.

Pochutila si na zelenom čaji z Orientu. Signálkou vyčistila zuby pre žiarivý úsmev. Jemne zvýraznila oči, pery. Zvlnené vlasy si rozložila za plecia. Vybrala najkrajšiu blúzku, sukňu tesne nad kolená, topánky na vysokom opätku a voňavú spodnú bielizeň.

K tomu ešte parfém a samozrejme úsmev. Cítila sa ako kočka perfektne upravená. A tešila sa na pusu, keď vystúpi z autobusu. Urobila jednoducho všetko, aby bola pre neho žiaduca ako soľ v chlebe.

Stála na zastávke, čakala autobus. Bradu mala pozdvihnutú, tvár nechala na obdiv slnečným lúčom a vánok jej ševelil voňavé vlasy. Stála tam sama a neznámy muž. Muž mierne alkoholom opojený sa pokúšal o slovný kontakt. Ona s tajomným úsmevom na perách, s myšlienkami na žiaducu soľ v chlebe, stále si ho nevšímala.

„Ste taká krásna. Ešte som tak krásnu ženu nevidel. Nie ste nejaká herečka? Aké máte krásne vlasy. Kam idete? …“ sypal so seba slová a vety podobného razenia. Nedalo sa nevšímať si ho. Mierne prižmúrila oči a zadívala sa na neho. Mohol mať okolo päťdesiatky, možno o niečo menej. Ťažko mu bolo odhadnúť vek. Rozgajdaný, neupravený. Na hlave vlasy rozhádzané všetkými možnými smermi. A páchol zmiešaninou alkoholu, cigariet a ktovie čím. Slušne sa pousmiala. Ešte stále mala myšlienky pri žiaducej soli v chlebe. On pokračoval so sypaním slov a viet. „Všimol som si vaše krásne zelené oči. Nepoviete mi kam idete. Ja idem na Bytčiansku. Môžeme isť spolu. Juj, vy máte tak krásnu postavu. Štíhla ako prútik. Celá ste krásna. …“

´Hm, vskutku jej jeho slová, celkom dobre padli. Niežeby ich od takého staríka potrebovala. Ale je to muž. I keď taký, no chudák. Zďaleka nie pre ňu. Ani vzhľadom, ani vekom a hlavne, ona už toho svojho má.´ Nevedela, čo mu povedať, už chcela zo seba vysúkať nejakú slušnú vetu zo súcitu a z úcty jeho obdivu k nej. Ale on ju predbehol: „A viete čo? Veď my by sme si mohli aj tykať. My dvaja môžeme byť tak v rovnakom veku.“

´Rovnaký vek?´, rezonovalo jej nielen v ušiach, ale aj v hlave. ´Čo si to ten starý opilec myslí, až vôbec má čím myslieť. Mozog má prepitý. Pako jeden. Je to hlupák. Nič nevie.´ Nemohla sa ani poriadne nadýchnuť, čo sa urazila. Už nie žiaduca soľ v chlebe. Cítila sa ako stará vyfintená dievka. Nezmohla sa ani na slovo.

Nastúpila do autobusu a snažila sa myslieť na sladkú pusu. Mykla hlavou, nasilu vyčarila úsmev. Zháňala v hlave myšlienky o žiaducej soli.

Pokazil jej náladu, zatienil deň. Stretnutie sprevádzali rozpaky. Chcela sa ich zbaviť, postupne prijímala nádherné chvíle. Tak nádherné, že i slová o rovnakom veku sa niekde v hlave zapatrošili. No večer sa opäť vynorili. Na druhý deň tiež. ´Bol to hlupák. Bol opitý. Ani nevedel, čo hovorí.´

„Ty, Lena, nakoľko rokov vyzerám?“, akoby s nezáujmom sa spýtala svojej priateľky.