derechura

(Príbeh spred 20 rokov)

Doznávam a to už od svojich pubertálnych rokov, že  čím väčšie úsilie som vynaložil na nájdenie lásky, tým bola moja nádej márnivejšia. Hľadal som veľkú lásku ako trám, lásku úprimnú a predovšetkým opätovanú. Malých lások bolo ako maku v auguste na poli. A všetky mali veľa spoločného, s výnimkou dvoch sezónnych, ostatné boli niekoľkodňovky ak nie hodinovky a skončili práve vo chvíli, keď som diskotékového hitmakera, ktorý práve letel označil za podvodníka a vôbec disco hudbu za organizovaný chaos a hluk. To bola zrejme najväčšia urážka dievčenskej duše. Vtedy som vždy zostal sám zasypaný s množstvom nápaditých a originálnych nadávok.

Trpezlivo, obklopený priateľmi, som čakal na svoju veľkú lásku. Gabika má pravdu, mám hudbu rád. Rád ju počúvam, od vážnej cez folk až po rock, či heavy metal. A rád ju aj hrám, ako folkový pesničkár – amatér. Cestovanie vyplýva z mojej z mojej prvej záľuby, pretože za kvalitnou muzikou treba veľa jazdiť. K tomu sa pridáva ďalšia moja záľuba a tou je riadenie môjho miláčika. Staručkého, ale sviežo vyzerajúceho vďaka mojim priateľom, štvorkolesového tátošíka, na ktorého som si poctivo zarobil cez soboty a nedele.

Môj život sa menil postupne od základu. Z nesmelého rojka sa stal rozvážny cieľavedomý mladý muž a začalo sa to tým, že som si vyberal noviny, kam umiestnim ešte horúci text inzerátu. Oči mi skĺzli na jeden zoznamovací inzerát:

„170/60, 20r. SŠ hľadá chlapca do koča i do voza s hudobných sluchom a dobrým srdcom pre chvíle vážne i veselé. Zn. Som nesmelá“.

Svoj horúci text inzerátu som nechal vychladnúť a rozhodol som sa napísať hneď onej Nesmelej. Vedel som, že ak by som odložil odpoveď na inzerát, tak už by som ho nenapísal nikdy.

„Ahoj nesmelá.

Nechcem začínať tým notoricky známym slovným spojením, ktoré považujem za vyslovene trápne, ale tak na rýchlo ma nič normálne nenapadá. Takže klasika, že úvodom ťa o to srdečnejšie pozdravujem.

Volám sa Juraj, ale to vieš, lebo si sa najprv pozrela na adresu, aby si zistila, s kým máš tú česť. Dúfam, že si sa v čítaní môjho listu (skôr ako ho odložíš alebo nebodaj odhodíš) dostala až sem, takže Ti (môžem Ti tykať?) opíšem moju maličkosť.

Som od teba o dva roky starší, o 8 cm vyšší a o 9 kg ťažší. Mám rád hudbu a všetko, čo s ňou súvisí. Podotýkam nemám rád tzv. disco a dedinské zábavy. Ostatné strávim všetko. Tvoj inzerát som si nevybral náhodou.

Tvoj Juraj „

Za necelé dva týždne, keď bol už môj text inzerátu úplne vychladnutý a keď som už pochoval všetky nádeje ohľadom odpovede od Nesmelej mi prišla dlho očakávaná odpoveď.

„Čau Ďuri!

Prepáč mi to expresívne oslovenie, nie je síce originálne, ale mne sa celkom páči. Volám sa Daniela, ale kľudne mi hovor Danka. Som na to už zvyknutá. Spomedzi viacerých uchádzačov, bolo ich presne 34, som si vybrala Teba. Teba preto, že si ako jediný nenapísal – foto nutné. Myslím si, že na fyzickom vzhľade až tak veľmi nezáleží.

Pretože písanie nie je mojou silnou stránkou, navrhujem, aj keď som nesmelá, aby sme sa stretli .Jedno stretnutie je za milión listov. Som proti akejkoľvek byrokracii.

S pozdravom ostáva Danka.“

Nemohol som sa dočkať. Hlavou mi vírila Nesmelá Tajomná žena. Nádejal som sa tým, že i keď potlačuje fyzický vzhľad nechce naznačiť, že mám dočinenia s obludou. Nieže by som nemal podobný názor ako ona, ale určitú predstavu som mal. Nechcel som zrovna princeznú, ale tiež som nechcel, aby sa mi pri pohľade na ňu robili kruhy pred očami.

Mal som šťastie – našiel som ju v telefónnom zozname a bola práve doma, keď som volal. Prekvapil ma jej čistý a zreteľný hlas, bez falošných tónov. Dohodli sme sa veľmi rýchlo. Ujednali sme sa na menej rušnom mieste a podľa vzoru filmových či románových hrdinov aj na znamení – budeme držať v ruke Mladé rozlety.

Samozrejme, že som išiel na stretnutie čistý, vysprchovaný, oholený, trochu voňavý a plný očakávania. Kolená sa mi triasli už z domu. Známym, čo som postretal po ceste, som vykladal preskakujúcim hlasom, že zháňam nejakú dôležitú súčiastku do magnetofónu.

Na mieste činu som bol o štvrť hodinu skôr. Môj pot z vnútorného napätia podporovalo aj horúce letné slnko. Sledoval som každé dievča, ktoré išlo okolo. Najprv som pozrel na ruky, či nemá Mladé rozlety, potom som dokončil prehliadku, ako sa na riadneho chlapa patrí a veru bolo načo pozerať. Oči som mal nasýtené ženskou krásou a to som netušil, že najväčšia krása ešte len príde. Postrehol som, ladným krokom prichádzajúcu krásnu blondínu. Bola nádherná. Kučeravé vlasy sa jej vlnili na pleciach, na hrudi jej veselo poskakovali dva pomaranče a na nohách som mohol oči nechať. Asi tri metre predo mnou sa zastavila a čosi vyberala z kabelky.

Keď z nej vybrala Mladé rozlety, oblial ma studený pot a s otvorenými ústami a vytreštenými očami som sledoval, ako si ku mne sadá. Nezmohol som sa na jediné slovo.

„Čo ti je, nie si chorý?“, prehovorilo na mňa to prekrásne stvorenie.

„Nnie“, jachtal som, „nechápem ako si ty, teda prečo si ty s tvojimi parametrami podávala inzerát na zoznámenie.“

„Ja zase nechápem, prečo si ty odpovedal na môj inzerát. Iste by sa našli aj také, čo by sa o teba pobili“, svižne reagovala.

„A ty?“, hlesol som

„Možno aj ja, to sa uvidí“ a zasmiala sa. Krásne sa zasmiala.

Následne sme jeden o druhom štebotali. Mal som pripravené aj dve varianty. Jedna bola prechádzka podvečerným mestom a druhá bola návšteva kina, to v tom prípade, že by som Nesmelú radšej nevidel. Pochopiteľne, že som sa chcel s ňou prechádzať. Do konca života by som sa s ňou rád prechádzal. Bol som nesmierne šťastný. V parku som ju chcel pobozkať na ústa. Priložila mi ruku na ústa a povedala: „Ešte máme čas.“ Musel som súhlasiť.

Predsa len som ju záverom bozkal na čelo. Stála na chodníku a pozerala na mňa. Zakýval som jej na rozlúčku a zmizol za rohom. Naša láska rástla nie každým dňom, ale každou hodinou.

A potom som podal svoj prvý inzerát: „Mladomanželia kúpia 3 – izbový byt alebo vymenia za 1 – izbový + doplatok. Zn. Súrne.“