derechura

Vraj život človeka má osudové sedemročné etapy, ktoré sa striedajú – raz je dobrá etapa (počas etapy postretne človeka veľa šťastia) a raz zlá (samé nešťastia s katastrofami).

Keď sa nad tým zamyslím ja, tak asi som začala zlou (prišla som o materinskú aj otcovskú lásku), ktovie či som sa nejako nepredbehla v čase,  ale nebolo to také zlé, cudzí ľudia zmiernili moje nešťastie. Nato asi nasledovala dobrá etapa, nieže by to bolo ideálne, ale už vtedy sa mi začala črtať moja životná myšlienka využitia všetkého zlého na niečo dobré a krásne.

Nasledovnú zlú etapu som už využila v to najkrásnejšie a najlepšie, čo ma kedy v živote stretlo a čím som bola v živote obdarovaná – moji najdrahší dvaja synovia, i keď priznávam, tiež sa dáko ubehli – v 20 – tke už obaja, ale napríklad som stihla pri nich vyštudovať vysokú školu – zlé bolo, že prišli skoro, dobré, že sú mojim najväčším šťastím a vlastne môžem konštatovať, že v tejto takpovediac zle vyzerajúcej etape som ja vyťažila najviac krásy a dobra zo zla.

Potom nasledovala skutočne dobrá etapa, skvelá práca, skvelý byt, skvelé auto … len, dnes už s bývalým manželom, to škrípalo. Zlá etapa, ktorá mala akože nasledovať, bola pre mňa skutočne zlá, snáď najhoršia aká sa človeku môže pritrafiť. Okrem, už hodne naškrípaného manželského vzťahu prišla na mňa choroba, podľa mňa tá najhoršia – rakovina.

V tejto zlej etape, v ktorej sa práve nachádzam celý čas bojujem chorobou, ani nemám kedy ťažiť dobré a krásne zo zlého a predsa len prišlo niečo dobré, okrem tešenia sa z mojich potomkov, niečo, čo mi dalo svetielko na ceste, našla som lásku. Vlastne, keďže som v zlej etape, tak samozrejme, že to bolo falošné svetielko, falošná láska. Snáď tá najfalošnejšia, aká môže človeka stretnúť – v čase, keď ja som bojovala o život, keď mi do žíl tiekla chemoterapia, on si užíval s Jarmilou. Chápem, pri zdravej žene je chlapovi zaiste lepšie ako pri chorej, ale asi si každý vie domyslieť, aká nastala u mňa tma.

Ale vlastne k veci, prečo vôbec toto ľa tu píšem. Idem na výlet, taký mesačný a ťažký – transplantácia kostnej drene. Zbieram sily na jej úspešný priebeh a hlavne následný účinok, to je pre mňa ústredná zamýšľania hodná myšlienka, lenže popri nej akosi mimovoľne hodnotím tie etapy, „riešim“ v hlave, kadejaké nešťastia a šťastia a aj také praobyčajné ako je bývanie (vysporiadanie sa falošnou láskou), aj také šťastné (moje deti) aj také na oko vyzerajúce šťastné, aj také prízemné hmotné.

Včera som si urobila nákup a nešetrila som, chcela som si urobiť radosť, zavrieť hubu tomu zlému a musím povedať, že sa mi to aj trochu podarilo, ozaj parádne topánky som si kúpila aj nový župan do nemocnice, pekný jemne kvetinkový, s jemne olemovanou, rezanou, kožušinkovou kapucňou, aj na konci rukávov je tá kožušinka.

A dnes ? Nad čím premýšľam, to je jasné, nad etapami a popri tom žehlím veci na výlet, krásne voňajú tie veci. Upiekla som si kuracie krídielka, krásne voňajú tie krídielka. Chcela by som, aby sa zajtrajšie zlé, ten môj nešťastný výlet premenil na to dobré, na také dobré, aby mi ten život opäť krásne voňal alebo aspoň trošíčku voňal. Chcem byť hrdinkou svojho života a predniesť podobný výrok ako hrdina českého filmu „Dědičství …, ja vám ukážem“, ja vám ukážem, že viem ťažiť krásu a dobro zo zlého.