derechura

Poznáme sa od malička, aj keď náš vzťah začal nedávno.

„Už vtedy si ma vodil za nos“, žartuje so mnou.

„Ale, no“, hlavu som si podložil rukou, aby som ju mohol očami hladkať po celom tele. Je krásna. Dlhé kučeravé gaštanové vlasy a postava akurát vystrihnutá z učebnice anatómie, dodávajú Marike výzor manekýni módneho časopisu. Jej hnedé oči žiaria šťastím.

„A odháňal si ma od seba preč“, provokuje ďalej.

„Bol som malý hlúpy chlapec“, odpovedám a s úsmevom si spomínam, ako som ju naozaj posielal preč, keď sa s nami chlapcami chcela hrať na ihrisku a ako som si vymýšľal rôzne zámienky, aby sme sa jej zbavili.

„A teraz si aký?“ pýta sa so smiechom v hlase.

„Zamilovaný“, hlas sa mi zastrel, musel som ju objať a pobozkať.

Dnes musíme náš modrý rybníček opustiť skôr, ešte naposledy sa v ňom ochladzujeme a ponáhľame na chatu. Ideme tam s Petrom a Natašou. Tá má dnes narodeniny. A ja som zabudol na darček. To som celý ja. Vždy zabudnem niektorú, nie zanedbateľnú vec. Naposledy som tak zabudol doma čln, keď sme sa chceli ísť člnkovať. Peťo to vtedy zachránil. Vytiahol svoje husle, vraj stradivárky, ale to asi zle počul otca, keď mu ich dával. Ten povedal ´vyrobil ich starý Váry´. Mňa vyzval, nech vytiahnem gitaru, svoju odretú Jolanu a išlo sa na vec. Marika s Natašou spievali s nami. Aj tak som mal najradšej chvíle, keď sme len tak sedeli pri ohníku a rozprávali o všetkom možnom. Boli sme si veľmi všetci štyria blízki a spoločné rozhovory nás veľmi zbližovali.

„No čavec, zamilovaní“, máva Peter, „zase meškáte.“

Otváram všetky dvere na aute, aby sa mohli Peter s Natašou naložiť a tiež, aby sa auto prevetralo od dnešnej páľavy. Vzájomne sa zdravíme, objímame a bozkávame.

„Chalani bude sa aj dnes hrať?“, šteboce Nataša.

„Dnes len pre teba, moje zlato“, volá na ňu Peter a hneď sa obráti na mňa: „Dúfam, že máš svoju Jolanu?“

„Jasné. Že mám.“ – pozerám na Mariku a ona hneď pochopila: “Je vzadu v kufri, neboj Nataša, dnes nás nič neprekvapí, osobne som všetko kontrolovala.“

To, že som si pri jej kontrole pripadal ako malý žiačik pri skúšaní bolo vedľajšie. Potrebujem Mariku a nielen preto, že zabúdam.

Peter je nevyčerpateľný zdroj vtipov. Ešte si len dopínam pás a už ho čujem zozadu:

„Príde babka do obchodu. Žuvačky máte? Nemáme – odpovie predavačka. A babka na to: Nevadí aj tak som tu na bicykli.“…

Bavíme sa. Idem pomalšie, aby som stíhal sledovať cestu aj Petrove vtipy. A aj Mariku, ktorá sedí vedľa mňa. Jej smiech bol pre moje uši azda tou najkrajšou hudbou. Vietor jej cez otvorené okno prehrabáva dlhé vlasy. Otočí sa k Nataši a ukazuje jej zásnubný prsteň, čo som jej dnes dal. Nataša híka. Tešíme sa všetci. Cítim to, radosti je plné auto.

Petra nejako zmohli tie vtipy a zaspáva. Nataša sa túli k nemu. Hlavu má položenú na jeho pleci a oči privreté. Marike sa vietor stále prehrabáva vo vlasoch. Je úžasná. Mám chuť ju chytiť za ruku, ale neurobím to. Poznám túto jej polohu. Nad niečím rozmýšľa a vtedy je dobré nechať ju samu s jej myšlienkami. Kedysi som ju podpichoval, prečo nič nevraví, vtedy vedela byť aj zlá. Teraz ju nechávam, nech si pretriedi dojmy a pocity. Za tento deň ich má dosť.

Blížime sa ku križovatke. Ne vedľajšej ceste vidím červenú Felíciu, ako sa približuje. Inštinktívne preraďujem na trojku a už aj brzdím. Vôbec sa mi nepozdáva rýchlosť tej Felície. Za pár sekúnd sa zjavuje predo mnou a v tej chvíli viem, že zrážka je nevyhnutná. Možno niekomu v podobnej chvíli prebehne mysľou celý doterajší život. Ja na nič také nemyslím. Vidím len veľkú červenú plochu a počujem Marikin výkrik: „Čo robí ten blázon?!“

V poslednej chvíli som strhol volant doľava, aby som predišiel čelnému nárazu. Zacítil som ranu. Vzduch preťal ostrý zvuk trhajúceho sa plechu a rozbitého skla. Potom ticho. Najtichšie ticho, aké som kedy počul. Preťal ho Natašin vzlyk. Sedela na ľavej strane a pri zrážke narazila do Petra. Ten mal rozbitú hlavu a zlomenú kľúčnu kosť. Prvý sa však spamätal, vyskočil z auta, vytrhol predné dvere a vytiahol Mariku. Mala krvavú celú tvár, zlomenú nohu a nedýchala. Peter však na rozdiel odo mňa zachoval rozvahu a začal jej dávať umelé dýchanie. Ja som ešte stále sedel za volantom a nezmohol som sa na žiaden pohyb. Chcelo sa mi zvracať. Odopol som si pás, vybehol z auta a vracal som. Naraz som si uvedomil vážnosť situácie. Dobehol som k Marike a nahmatal jej pulz. Bol slabý. Peter jej stále dával umelé dýchanie. Utrel som jej tvár a prezrel som ju, či niekde nekrváca. Našťastie nie. Neviem načo som vtedy myslel. Asi na to, kedy sa jej ten pôvabný hrudník začne dvíhať sám, kedy otvorí sladké hnedé oči, ktoré len pred pár minútami žiarili radosťou.

Sanitka nakladala Mariku a ja som počul doktora ako vraví: ´Začína dýchať´ a predo mnou sa objavila veľká nádej. Ďalej si pamätám len útržky. Mal som chuť plakať. Aj som plakal, ale až doma.

Vstúpil som do miestnosti, v ktorej nie je nikto rád. Zbadal som ju ležať v truhle obsypanú kvetmi. Boli tu všetci, rodičia, priatelia známi. Keď ma zbadali odstúpili od truhly a ja som zbadal jej tvár. Vyzerala akoby spala, len farba tváre a rúk prezrádzali, že nejde o obyčajný spánok. V ušiach mi zneli doktorove slová: ´Zomrela na následky vnútorného zranenia´. Zobudilo ma monotónne pípanie budíka. Otvoril som oči, bol som celý spotený. V prvej chvíli som nechápal, čo sa deje. Potom ma oblial pocit radosti, lebo som sa spamätal a uvedomil som si, že dnes, dva mesiace po tej strašnej udalosti, Mariku prepustia domov.

Teraz už budeme zase spolu. Pomaly púšťam z hlavy aj prvú návštevu, kedy mi Marika povedala, že nemá právo vyžadovať ďalej moju lásku, pretože bude škaredá. Jej krásna tvár bola posiata množstvom drobných raniek. Niekde jej ostali aj malé jazvičky. Povedal som jej, že pre mňa je stále krásna a vrúcne milovaná. Vyhŕkli jej vtedy slzy. Objal som ju a ona mi plakala od šťastia v náručí.