derechura

Cítim, že mi stále neprichádzajú na um normálne myšlienky, len také myšlienkoidy. Ide o obmedzené  množstvo entít z kadejakých podstát, o ktorých nemám tušenia a moje racionálne pozadie vytvorí vír, pri ktorom sa kadečo zapatroší, aj to, čo tam vôbec nebolo. Myslím v tom víre, alebo bolo len sa to nevedno odkiaľ vynorilo.

Mám rada rozhovory cudzích ľudí, len tak ticho načúvať a myslím, že nás je takých viac a televízia to zjavne využíva. V rozhovoroch sa jedinečným spôsobom vynímajú myšlienky a vôbec nezáleží na ich sile či slabosti, skrátka v rozhovore naberajú neopakovateľnú farbu.

Nedávno som si tak vypočula a vypozerala Horníčka a Lukavského. Možno aj oni sa na seba vidívali už z iného priestoru, alebo čo to už ako nazvať, keď nie sú v tomto našom, teda fyzicky ostali, ale niečo transcendentálne už odišlo – mne nevedno kam. Vraveli, že aj staroba môže byť krásna, že každé obdobie, etapa človeka má svoj šmrnc.

Mne sa síce tak vidí, že ten šmrnc sa používa, keď sa chce vyzdvihnúť za každú cenu nejaká tá prednosť a nás nenapadá, že čo, tak sa povie, že má to šmrnc a bude to aj tým, že nemôžeme vyložene povedať, že sa nám to nepáči, lebo to by zase tiež nebola pravda.

Keď tak uvažujem nad človekom od jeho zrodu až k jeho zániku, vychádza mi, že celé to je o pocite bezmocnosti a mocnosti. Najskôr si tú totálnu bezmocnosť človiečik neuvedomuje, ale taká zavádzajúca vec ako skúsenosť, mu dodáva na intenzite pocitu mocnosti a čím viac skúseností, tým viac mocnosti, krivka pocitu mocnosti narastá. Má síce tendenciu občasného zníženia, ale rastie do svojho maxima. No udržať sa na maxime, je vždy najťažšie a v čomkoľvek a najmä vtedy, keď vonkajšie činitele bezmocnosti výrazne začnú pôsobiť a to si človečisko všeličo začne nahovárať (topiaci sa aj slamky chytá), len aby si udržal to svoje maximum mocnosti. Vlastné pochybnosti s vonkajšími činiteľmi bezmocnosti sa ho snažia primäť k objektívnejšej skutočnosti a záleží len na ňom, ako sa sám vyrovná s vlastnými pocitmi…ale aj to je tu akosi vskutku šikovne zariadené a príde veľká dáma, aby uľavila človečisku pri akomkoľvek sebauvedomovaní a ďalších kadejakých uvedomovaniach… krásne to zarecitoval v súvislosti s tou dámou, v tom programe pán Lukavský, teda takto:

Červotoč

Mluvil jsem tuhle s červotočem

Jenže už nevím přesně o čem

A taky přesně nevím proč

A byl to vůbec červotoč?

Je veľmi dobré naučiť sa jednej zručnosti a to, vedieť nechať plynúť veci dostratena. Jasné, že sa tým nič nevyrieši, lenže otázka znie, či je vôbec potrebné v danej chvíli, danú vec nejakým spôsobom riešiť…