derechura

Eva si dávala pomaly jedno sústo za druhým nejakej nedefinovateľnej váry a sledovala mladého muža oproti sebe. Zjavne mu chutilo a on sa krásne detsky usmieval na ňu. Snažila sa opätovať jeho nákazlivú veselosť grimasou svalov, ktoré by mnohí označili za úsmev. Mal miernu deformáciu čela a pár kíl navyše, podľa rysov tváre súdila, že musel byť pred časom veľmi pekný muž. Hnedé oči mu žiarili spoza tmavého hustého obočia.

Zobral si svoje jedlo na podnose a sadol si k nej. Stále sa roztomilo usmieval, nič nevravel. Chcela s ním nadviazať rozhovor.
„Ahoj, ja som Eva a ty?“, špitla akoby radosťou zmeneným hlasom.
„Marián“, utrel si ruku do župana a podal jej ju. Potom sa rukou chytil za čelo: „Som mal placku, nó mal som z nej placku.“
Mierne zdvihla hlavu na znak pochopenia: „A ako sa ti to stalo?“
„Pôjdeš so mnou na kávu?“, opýtal sa s detským otáznikom v očiach.
„Samozrejme, dojeme a pôjdeme spolu do bufetu“, odpovedala automaticky vážnym hlasom.

Dole v bufete jej vyrozprával svoj príbeh o tom, ako si on, mladý statný Slovák chcel zarobiť peniaze v zahraničí. Pracoval pre jednu nemeckú spoločnosť, ktorá sa zaoberala ťažbou dreva v Rakúsku. Ťažká práca aj pre riadneho chlapa akým bol Marián. Mal sen postaviť dom a zrejme mal aj frajerku, ale tú nejako nespomínal, možno si ju už ani nepamätal. Ťažký kmeň stromu mu rozmliaždil hlavu. Bol viac než pol roka v kóme. Následky boli strašné, tak strašné, že ani samotný Marián ich možno ani netušil alebo ak by ich aj bol tušil, nevedel ich zobrať na vedomie s plným dekrétom. Degeneratívne účinky nádoru v hlave boli na mladom mužovi raz znateľnejšie viac, raz menej. Raz bol takmer mužom akým býval predtým, raz akoby 6 ročný chlapec. Mával veľké bolesti hlavy a čakal na operáciu.

Prešlo pár dní a Marián si Evu veľmi obľúbil. Chodil za ňou na izbu, chodili spolu na kávu, ukazoval jej svoje fotky, ako vyzeral predtým. Musela uznať, naozaj fešák..

Bol deň jeho plánovanej operácie. Sestrička vošla do jej izby, doniesla jej lieky a okrem iného jej povedala: „Už nebudete s Mariánom chodiť na kávu, ide domov.“
Zarazená Eva sa spýtala: „Akože ide domov? Dnes mal mať operáciu.“
A sestrička nato: „Nebudú ho operovať, predoperačné výsledky ukázali, že by to už bolo zbytočné, nádor s metastázami.“
Prešli ňou už dobre známe mravcové zimomriavky. Nasadila na uši slúchadla a počúvala I Feel Love, znova a znova.

Bolo pred obedom. Nemala chuť ani na tú cestu k stolu. Klopanie. Otvorili sa dvere a v nich stál Marián oblečený v civile s krásnym úsmevov na tvári žiaril šťastím: „To kukáš, idem domov. Dali mi lieky na hlavu, už nebude bolieť.“

Nemohla rozprávať, na chodbe stáli jeho rodičia, ticho sa na ňu usmievali, akoby jej naznačovali ich zmierenie sa s jeho diagnózou. Zavreli za ním dvere. Vstala z postele a išla mu podať ruku na rozlúčenie.

Hľadala v sebe slová na rozlúčku. „To som rada, že ideš domov, neboj všetko bude dobré,“ bľabotala zo seba.
„Objím ma Eva, prosím ťa objím ma“, hovoril so sebe vlastnou radosťou a šťastím.
Objala ho. Zavalila ju nesmierna explózia energie z toho objatia. Akoby sa jej celý oddal v okamihu času, na ten moment. Na ten nezabudnuteľný a neopísateľný okamih, chvíľa, ktorá ostala ako fotografia založená do albumu. Keď niekto album otvorí, ona rovnako vníma ono objatie ako vtedy, v tom mžiku nekonečného času.

„Jednou se zastavím,
na konci uvadlý
jednou tě uvidím,
tak smutně pobledý…“