derechura

El Sr. es hermoso, una vez más

Spotený si láska moja

Trasú sa ti laby

Tí čo tu dnes v rade stoja

Uvidia ťa mnohí

V každom kúsok zvieraťa je

A možno sú aj sami

Ten čo tu dnes na marš zahrá

Je podozrivo známy

Spotený si láska moja

Padajú ti chlpy

Baránky sa búrky boja

Presne ako aj ty

Tu skončili snímky tvoje

Čo som sem ja dala

Vypočul Boh pri modtlibe

O čo som žiadala

Najkrajší zo škaredých je stále tu, môj nádherný Danny, mal práve 1 rok.

Kto by mal záujem pozrieť, resp. pripomenúť si jeho genézu tak tu môže:

Vážení, mám ho a vychovám ho podľa svojho – najkrajší zo škaredých

Moje huňaté, verím, že ma nesklame

Ako vyzerá a čo asi tak robí trojmesačný vlčiak

O nemeckom ovčiakovi alebo ako vyzerá a čo asi tak robí polročný vlčiak

Stále o ňom môžem napísať, že je to hladkací pes, pre svoju hladkaciu dávku neváha odísť aj od svojho jedla, ani zo svojho najväčšieho tieňa v najhorúcejšom dni. Má obrovskú silu a potenciál, ktorý ja síce nemienim využiť, ale som si ho plne vedomá. Je verný a leží mi pri nohách, ale len dotiaľ pokiaľ nezacíti mačku, či iné zviera (trebárs koňa) alebo nezačuje psí štekot. Tuším všetky dedinské mačky nám po dvore pobehovali, keď som ho nemala aj divadlo som mala:

Mačka & myš u nás

To už skončilo, čím bol väčší, tým pomenej bolo vidno mačky a možno tú starú úbohú aj prichytil a pridusil, má to už za sebou, česť jej pamiatke, trúfalici trúfalej. Bolo mi z toho smutno, možno aj jemu, mal výčitky v očiach. Ale on má svoje územie (20 árové) a je si vedomý svojej dominancie.

Často sa zamýšľam nad tým, čo si asi tak štekajú okolivší psy s mojim Dannym. Odhadujem tie tóny štekov, dala by som neviem, čo za to, aby som im rozumela. Danny mi vtedy pripomína jedného učiteľa, čo keď rozprával, pobehoval od tabule na druhú stranu triedy a od tej naspäť k tabuli, tiež som celkom nerozumela, o čo mu išlo. Postoj chvíľu, snáď ti porozumiem.

Rozumiem však tomu a rozumie aj Danny, keď vyslovím slovo mliečko, ´chceš mliečko Danny?´ a on sa začne zalizovať, postaví sa prednými labami na schod pred dvere a čaká na svoju porciu mliečka.

Tiež reaguje na slovo loptička ´kde máš loptičku? hľadaj´ a už snorí a hľadá, má zelenú, zle ju vidno, teda pre neho zle vidno, bohviečo čo nedovidí, ale vyčuchá, koťuha jedna. Občas sa mu podarí loptičku chytiť aj za hodu, má skutočne výborný postreh. No pravda je, že ja nemám bohvieaký hod, len taký slabučký a navyše aj dengľavučky, to jest oči smerujú onam, ruka zase inam a loptička letí celkom inde.

Zdá sa mi, že slová, kde je č, tak tie akosi výnimočne registruje, veľmi nebezpečné je pred ním začíčať, akože ´čičíííí´, to sa až drasticky rozbehne po pachu prebehvšivšej mačky, vetrí ako by to bolo jeho posledné vetrenie. Je to zbytočné, žiadna sa už neodváži. Spomínam si ako ho na jeseň dráždili tým, že prebehovali popri susedovom múre k bráne, pri ktorej ľahučko podliezli a unikli. Dokonca raz si aj hlavu narazil o bránu, ako bol rozbehnutý.

Imponuje mi jeho žiarlivosť, nemôže ma len tak niekto objímať nieto bozkávať, rozkošne žiarli, moje zlaté huňaté. Má prekrásnu srsť, tvrdú nepoddajnú, lesklú, fešáčisko fešácky a to sfarbenie od najbledšej hnedej až po čiernu, nádherne namiešaná paleta farby v línii jeho aristokratickej postavy.

Vraj pes je odraz svojho pána (v tomto prípade panej) a asi je, tiež si vynucujem pozornosť, keď sa mi zachce, nedbám na nič, keď sa mi nechce. Ostro sledujem kadečo, zvedavá  na všeličo. Nik ma nepovedie, nech je ako chce, načúvam všetkému, ale mám vlastnú hlavu. Pustovníčka s Vozom a Psom.

A vyzerá takto:

Kto nemá dosť, tak nech sa páči viac tu v galérii