Veľa kníh v knižniciach o starovekej Indii nenájdete, teda aspoň nie v tej našej. Buď sú dlho požičané, niekedy aj požičané na večnosť alebo sú tak zničené, že sa už nedajú požičiavať.
Ako som sa tak tmolila medzi regálmi kníh, zbadala som jednu, zle zasunutú knihu, vlastne ani nepatrila tam, kam bola priradená. Vytiahla som ju a že pozriem, čo je to za knihu. Začala som v nej listovať. Skôr ako obsah knihy ma zaujali malé ústrižky papierikov, podobných akýmsi ťahákom, ktorých bolo v tej knihe naozaj neúrekom. Kniha sa zaoberala nejakými starovekými zbraňami, čo nebolo pre mňa nejako zaujímavé.
Ja viem, čo som mala urobiť – mala som upozorniť pani knihovníčku, že má zle zaradenú knihu a samozrejme na tie popísané útržky. Ale premohla ma zvedavosť, čo sa na tých papierikoch s miniatúrnym písmom píše. Doslova som povyberala, všetky tie papieriky a poschovávala do vrecák – niekto by povedal, že som ich pokradla. Faktom je, že nemám nič na svoju obhajobu, len svoju vlastnú zvedavosť.
Samozrejme, že nechcem kopírovať tie chaotické útržky, myšlienky v nich a už v žiadnom prípade by som nechcela narušiť niekoho súkromie. Chcela by som len podať, povedzme isté prerozprávanie v duchu jedna babka povedala.
Podľa toho, čo a ako písala tá dáma, zrejme Slovenka, vyzeralo to, že ide o akýsi ústrižkový denník, podivný tým, že väčšinou si ľudia píšu podobné veci väčšími písmenami a ona písala takými miniatúrnymi, ale napriek tomu veľmi dobre čitateľnými. Išlo o dámu, ktorá nikdy nebola bohatá, v zmysle majetku, ale nejakým spôsobom sa jej stalo, že prišla k veľkému majetku a chcela do niečoho investovať a zároveň sa venovať tomu, čo ju baví. Záujmov mala veľa aj kadejakých obchodných ponúk. Jedna taká ponuka ju veľmi zaujala – prevádzkovanie hotela. S touto ponukou prišli ČN, ako ich ona po väčšinu označovala, alebo niekedy len čističky, ženy, čo mali neobvyklé plány s neverníkmi, alebo nevernými mužmi.
Podľa nej, jej ponúkali skutočne výnosný obchod, veľmi dobré podmienky, len … tie ženy, mali zvláštne podmienky – v jej hoteli mala vyhradiť 2 apartmány a to tak, že jeden bude na vyššom podlaží a druhý bude pod ním, na nižšom podlaží. Ďalšou podmienkou bolo zamestnať 5 recepčných – žien doporučených ČN, ktoré jediné môžu vchádzať do inkriminovaných apartmánov.
Veľmi uvažovala o tej ponuke a dokonca ju zobrali hneď na niekoľko hotelov a nielen na Slovensku, aby videla, ako a prečo tie 2 apartmány fungujú. Vyšší apartmán bol nádherne zariadený, ale popisu sa moc nevenovala, skôr jednej miestnosti v apartmáne s malým okienkom a rozmernou posteľou – zjavne dosť veľkou pre dvoch ľudí, potiahnutou ťažkou prevísajúcou prikrývkou, cez ktorú nebolo vôbec vidno, že matrace v posteli sú v polovici predelené. Pod prvým apartmánom mal byť druhý, skoro rovnako vyzerajúci ako predošlý, len keď jej odkryli veľkú posteľ, neboli tam matrace, ale doska husto nabitá dlhými špicatými oceľovými hrotmi, dostatočne veľkými na prebodnutie aj človeka.
Ako dostali neverníka do inkriminovaného vyššieho apartmánu a uložili ho na posteľ s predelenými matracmi, snáď ani nemusím popisovať. Kedy sa tá posteľ roztvorila ako vráta do vnútra, smerom do spodného apartmánu za účelom prepadnutia a nabodnutia sa na oceľové hroty asi tiež nie.
Padacia posteľ – pasca inšpirovaná jednou starovekou indickou zbraňou, ktorú vraj využívali vladári pre svojich nepriateľov alebo predstieraných priateľov či moc ohrozujúcich mužov. Najskôr ich nachovali, priateľsky uhostili, opojili a nielen ženami a potom im pripravili takúto vôbec nie pohodlnú posteľ – či pohodlnú posteľ len do tej chvíle, kým sa cez posteľ neprepadli na ostnaté hroty. Akurát táto posteľ sa neroztvárala ako vráta, len sa jednostranne veľmi rýchlo sklopila do prepadliska.
Neviem, či sa „moja dáma“ rozhodla pre prevádzkovanie hotela, skôr si myslím, že áno ako nie, keď bola do celej veci tak zasvätená. Ktovie, či jej išlo o skutočný obchod alebo pomstu za skúsenosť s neverníkom.