Potrebovala tú prácu, teda akúkoľvek prácu v jej balanse. Prehliadala majiteľove
nedužené ruky, čo ju sem tam pleskli po zadku, keď sa jej v kútiku žiadalo
oddýchnuť. Nohy jej išli zhorieť od behania po pľace. Prehliadala jeho smradľavé
prsty, keď si nimi dovolil rozopnúť jej gombík na belostnej blúzke, aby prehĺbil
jej výstrih vhodný pre zákazníka.
Nebola vyučená servírka a vedela, že musí pracovať viac, aby neprišla o miesto.
Tie poháre rozbiť nechcela. Stalo sa, bolo veľa zhonu. On jej nič nevytkol, ale
registrovala jeho jastrabí pohľad.
Majiteľ volal, aby prišla skôr do práce. Ako tak sa po predošlej ťažkej zmene
dala dokopy a v ťažkom sparnom dni sa rozbehla do Pubu. Sedel za stolom pre
zákazníkov. Rukou jej naznačil, aby si prisadla. Vytiahol z kapsy pár
papieroviek a hodil jej ich na stôl. ´Dúfam, že sme vyrovnaní,´ predniesol.
Ťažké slová v ťažkom okamihu len veľmi ťažko spracovávala. Chcela mu povedať,
ako tú prácu potrebuje. Chcela sa ospravedlniť za tie poháre. Chcela …
Kŕčovito natiahla ruku pre peniaze na stole. Chytil ju za ruku a stretli sa ich
pohľady. ´Nájdite si niečo iné, tu sa musí lietať.´ Bola stále nemá, nemohla
dostať zo seba ani slovo. Nemohla ani nechcela.
Sadla si na lavičku pri fontáne neďaleko Pubu. Sedela a nechala doznievať svoj
neúspech. Táto blamáž jej doslova podlomila nohy. Urobila maximum toho, čo mohla
a neuspela. Sedela a vo svojom vnútri plakala, aj keď jej čisté oči sledovali
zasnene striekajúcu vody z fontány.
„Dobrý deň, a vy čo tu robíte? Nemali ste dnes pracovať?“, vyrušil ju prívetivý
mužský hlas. Bol to bratranec majiteľa Pubu. Učil ju narážať pivo zo suda.
„Dobrý deň, aj vám,“ konečne vydala zo suchého hrdla hlas, „vyhodil ma šéf, už
som skončila.“
Prisadol si k nej a spustil ľútostivé slová. Vzal ju za ruku a tvrdil, že bude
všetko v poriadku. Akoby tušila, že nebude, že bude ešte horšie. Vlastne ani
nevnímala sled jeho slov. Volal ju domov na chutný guláš z jeleňa. A ona šla.
Nie pre jedlo, ani nevie prečo šla. Snáď potrebovala spriazneného človeka, čo by
mu nemusela nič vysvetľovať.
Mal malý byt páchnuci od tabakového dymu. V izbe nemal ani sedačku, len veľkú
posteľ, cez ktorú bola prehodená dekoračná prikrývka. Sadla si na ňu a poprosila
o vodu na pitie. Doniesol jej pohár čistej vody a sadol si vedľa nej.
Počkal kým sa napije a trúfalo ju objal. Mala sa brániť, ale nevládala. Alebo
nechcela. Zvalil ju na posteľ. Silno pritlačil ruky. Nohou jej roztiahol stehná.
Nevyzliekal ju, len odtiahol pás nohavičiek. Ešte v záchveve sa chcela brániť,
avšak vedomie jeho sily jej zabránilo, čo i len sa pohnúť. Hlavou jej preblesli
slová jednej hrdinky z filmu ´je lepší podržet, než si nechat zmlátit držku.´ A
tak sa zavŕšila jej masochistická sankcia toho dňa. Bez slov. Bola bez slov a
bez slov aj odišla. Ten deň si nechala zobrať veľa, len dušu nie.